Prvý mesiac v Utrechte na jazykovom pobyte prebiehal celkom pokojne a veľmi sa mi páčil. Nasledujúcich 5 mesiacov bolo však z pohľadu študenta peklo. Môj život sa scvrkol na moju izbu kde som spal, univerzitu kde som mal prednášky a knižnicu kde som trávil strašné veľa času (občas cestou domov som šiel aj nakúpiť). Život v Delfte znamenal každodenný dril, učenie a narastajúci tlak s prichádzajúcimi štvrťmestrovými skúškami. Keď som prišiel do Delftu, pýtal som sa ľudí aké rady by mi poradili. Jedna z nich bola: „Rob všetko na čas. Potom na to už čas nebude.“ Riadil som sa podľa tejto rady a veľmi mi pomohla.

Nakoniec program Erasmus úplne rozhádzal môj život. Dĺžka môjho pobytu bola dokonca taká dlhá, že moja univerzita ma neoprávnene vylúčila zo štúdija (administratívna chyba). Z čoho mám však zlý pocit a som veľmi sklamaný je fakt, že nikoho nezaujíma čo som dosiahol. Program Erasmus začína byť braný v mnohých očiach ako polročná dovolenka v Španielsku čo úplne ruší výsledky, ktoré dosiahli ľudia ako ja. Privádza ma do zúrivosti, keď zmienka o Holandsku vyvoláva v ľuďoch kultúrne predsudky. Delft nebol vôbec každovečerným ležaním na pláži a popíjaným margarity. Delft bol tvrdou drinou a sedením nad knižkami cez víkendy do noci.

Som hrdý na to, že som študoval na jednej z najlepších univerzít na svete. Erasmus mi pomohol zistiť o sebe samom mnohé a sám som sa veľa naučil o iných. Otázka, ktorá ma však teraz trápi je, či moju hodnotu niekto niekedy rozozná, tu na Slovensku?