Vychádzame z Popradu. Míňame tunel vo výstavbe za Svitom a už vidím prvý nezabudnuteľný pohľad. Sedím v autobuse vo výške 2,5 metra a z vrchu sa pozerám do kabíny vodiča kamióna. Ten si v 80km/h rýchlosti nalieva vodu z rýchlovarnej kanvice do pohára na palubnej doske. Niečo, čo je pre mňa rarita, je pre niekoho každodenná rutina.
Cestujem cez rozmŕzajúcu krajinu pod Tatrami a rozjímam aká je naša zem krásna. V tom ma už Tatranci, ktorí nastúpili so mnou, ponúkajú kalíškom domácej a slaným rožkom na zvítanie. Celou cestou ma zabávajú ich vtipy a vtipné poznámky (napr.:”…ani ja nemám rád ľudí, čo berú drogy. Najmä colníkov!”).
Jedna z najlepších anekdôt mi ostala v pamäti. Viete aký je rozdiel medzi kapitalistickým a socialistickým robotníkom ?
Kapitalistický robotník ráno vstane, ide na Mercedese do práce, 8 hodín pracuje a necháva sa vykorisťovať.
Socialistický robotník vstáva o 5, do práce ide v autobuse pre 40 spolu s ďalšími 60timi, nič nerobí 8 hodín a potom si dá 4 hodiny platených nadčasov.
Výsledok ? Robotníci sú vládnuca trieda !
V informačnom letáku o zájazde do Ženevy som sa dočítal o cenách za toalety v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku. Nerozumel som, prečo od ľudí chcú, aby za svoju civilizovanosť platili peniazmi. Ale potom to dopadne ako na toaletách pri Nitrianskej železničnej stanici. Ešte šťastie že EHMK nebude Nitra, aby ukazovala jeden z divou Slovenska. (Smrad je spoplatnený)
Hneď za hranicami Slovenska je úplne iná krajina. Polia sú tam zelené, rieky čisté, cesty bez výmoľov a vietor sa tam mení na energiu. Mám rád Rakúsko a stále je také, aké si ho pamätám.
Cestujem na zadnom sedadle autobusu. Vonku je tma a moje sedadlo vŕzga. Nie veľmi, trošku. Tichú spoločnosť na zadnej 5-ke mi robia 2 Bratislavčania. Cestujeme nocou, pozrieme 2 filmy, snažíme sa zaspať. Míňame Mníchov ponorený v hmle. Zajtra budeme snáď na mieste a ja si konečne škrtnem na zozname krajinu v ktorej som ešte nebol.
Je piatok a ja som konečne vo Švajčiarsku. Zastávka je v švajčiarskej Lausanne, kde sa prejdeme Olympijským parkom. Nachádza sa v ňom socha Emila Zátopka, ale aj veľa veľa iných pekných umeleckých diel. Kto vystúpi až na vrchol parku ako atlét, bude ocenený výhľadom na Ženevské jazero. Počas mojej prítomnosti bola však hmla a viditeľnosť len niekoľko sto metrov.
Presúvame sa so zájazdom do Ženevy a čaká ma prehliadka mesta. Vždy som si myslel, že Ženeva musí byť ohromne mesto. Ľudí tu nebolo veľa a aut sa tu po uliciach tiež nerútili stovky. Je zamračené, občas jemný dáždik. Reklama na hodinky skoro na každej budove mi nepripadala atraktívna. Nenavštívil som všetky kultúrne pamiatky, ale tie čo som videl neboli veľmi zaujímavé. Čakal som od Ženevy naozaj asi niečo viac, keď je sídlom najvýznamnejších organizácii a bohatých ľudí. A možno práve ten pokoj, ktorý v Ženeve vládne, si ľudia cenia najviac.
Poobede mám osobné voľno a tak sa narozdiel od všetkých ostatných členov zájazdu nejdem pozrieť do múzea hodiniek Patek Philippe. Vstup do múzea je za poplatok a aj tak som nikdy nechápal načo sú hodinky dobre (nikdy nechodím nikam “presne na čas”).
Vybral som sa radšej do voľne prístupného prírodovedeckého múzea. Vstup je zdarma a potešilo ma keď som zistil, že je tu aj wifi. Zatiaľ, čo sa okolo mňa školáci hrali na schovávačku, ja som sa na lavičke venoval facebooku a prezeral okolité expozície. Múzeum ponúka bohatú zbierku vypchatých vtákov, rýb a cicavcov. Špecialitou sú napríklad drahé kamene alebo 3 metrové morské pavúky.
Noc som prespal vo Francúzsku, neďaleko Ženevy. Unavený po krkolomnej ceste zo Slovenska a celodennej prechádske Ženevou mi dobrá ľahká večera urobila dobre :) Šiel som spať do veľkej mäkkej postele, pretože zajtra som mal celý deň chodiť po výstavisku.
Loading ...
